Štáty, ktoré už dnes bojujú o vodu

Keď počujete „vojny o vodu“, pravdepodobne si predstavíte niečo z budúcnosti — scenár z katastrofického filmu, nie správy z dnešných novín. Lenže boje o vodu neprichádzajú. Už tu sú, prebiehajú v reálnom čase a niektoré z nich sú krvavejšie než si väčšina z nás pripúšťa.

Níl: Hádka o rieku, ktorá zásobuje desiatky miliónov ľudí

Níl je najdlhšia rieka na svete a jediný spoľahlivý zdroj vody pre Egypt — krajinu, kde mimo riečneho pásu nespadne takmer žiadny dážď. 90 percent Egypťanov žije do sto kilometrov od Nílu a prakticky celé egyptské poľnohospodárstvo závisí od jeho vôd.

Keď teda Etiópia začala v roku 2011 stavať na Modrom Níle Veľkú priehradu etiópskeho znovuzrodenia (z angl. Grand Ethiopian Renaissance Dam, GERD) Egypt to vnímal nie ako rozvojový projekt susedného štátu, ale ako existenčnú hrozbu.

Etiópia má na stavbu priehrady legitímne dôvody: chce elektrickú energiu pre desiatky miliónov ľudí, ktorí ju nemajú, chce regulovať záplavy a chce kontrolovať zdroj, ktorý tečie cez jej územie. Egypt má na opačnú pozíciu rovnako legitímne dôvody. Priehrada zníži prietok vody v Níle a Egypt si jednoducho nemôže dovoliť mať menej vody.

Nemá kde inde vziať náhradu. Medzi týmito dvoma pozíciami neexistuje ľahký kompromis, lebo nejde o peniaze ani o politické záujmy. Ide o vodu, bez ktorej jedna krajina jednoducho nedokáže uspokojiť svojich občanov.

Rokovania medzi Egyptom, Etiópiou a Sudánom trvajú roky a nikam nevedú. Egypt pohrozil vojenským úderom. Nešlo o hysterický krok, ale o vypočítanú diplomatickú hrozbu, ktorá mala ukázať, aká vážna je situácia.

Etiópia napokon priehradu oficiálne otvorila 9. septembra 2025. Každý rok, keď Etiópia napúšťa nádrž, Egypt dostane menej vody. Naraz nejde o dramatické množstvo, ale dôsledky sa rokmi kumulujú a Egypt je štát, kde sa nedostatok vody premení na nedostatok jedla znepokojivo rýchlo.

Jordán: rieka, ktorá sa takmer vytratila

Rieka Jordán, ktorú poznáte z Biblie, vyzerá dnes úplne inak než pred sto rokmi. Kedysi mohutná rieka s prietokom stoviek kubických metrov za sekundu sa zmenila na potok, ktorý sa hanbí za svojho predchodcu. Izrael, Jordánsko a palestínske územia čerpajú z nej a z priľahlých hydrologických kolektorov (akviferov) toľko vody, koľko chcú, a väčšinou viac, než je udržateľné.

Hladina Mŕtveho mora, do ktorého Jordán ústi, klesá každý rok o viac než meter. Že je to málo? A čo tak skúsiť inú mierku: 100 metrov za 100 rokov. Breh, na ktorom ste možno ako dieťa stáli, je dnes pol kilometra od vody.

Voda v tomto regióne nie je len o poľnohospodárstve — je priamo previazaná s politickým konfliktom. Izrael kontroluje prístup k vodným zdrojom na Západnom brehu a Palestínčania závisia od povolení na vŕtanie studní, ktoré izraelská strana udeľuje, ale aj neudeľuje.

Správy ľudskoprávnych organizácií dlhodobo dokumentujú, že palestínske komunity majú prístup k výrazne menšiemu množstvu vody než izraelské osady vedľa nich. Jordánsko zasa podpísalo s Izraelom dohodu o vodných zdrojoch, ktorá sa v suchých rokoch stáva zdrojom napätia. To, čo fungovalo na papieri v 90. rokoch, totiž nefunguje v súčasnej realite rýchlo sa meniacej klímy .

India a Pakistan: priateľská zmluva s trhlinami

Indus a jeho prítoky zásobujú jednu z najrozsiahlejších zavlažovacích sústav na svete — väčšinu poľnohospodárskej plochy Pakistanu a severozápadnej Indie. Zmluva o vodách Indu z roku 1960 sa dlho považovala za zázrak diplomacie.

Dva štáty, ktoré spolu niekoľkokrát bojovali, si vodu delili podľa dohodnutých pravidiel 60 rokov. Potom prišlo otepľovanie, dramatický rast populácie a rastúce napätie v Kašmíre a zmluva začala dostávať trhliny.

India v posledných rokoch buduje priehrady na riekach, ktoré zmluva prideľuje Pakistanu, a Pakistan to vníma ako porušenie dohody. India argumentuje, že ide o hydroelektrické projekty, nie o odber vody. Pakistan tvrdí, že aj priehrady menia prietok, a že krajina, ktorá stojí pri prameňoch, má obrovskú výhodu nad krajinou ležiacou nižšie.

Keď k tomu pripočítate, že Pakistan patrí medzi krajiny s najrýchlejšie klesajúcou hladinou podzemnej vody, že tamojšie ľadovce — zásobárne vody pre letné mesiace — sa zmenšujú, a že klimatické záznamy ukazujú dlhšie suchá striedané intenzívnejšími povodňami, dostanete obraz krajiny, ktorá sa míľovými krokmi približuje k vodnej kríze.

Irán: štát, ktorý vysychá pred očami

Irán nie je štát, o ktorom by ste si mysleli, že mu voda dramaticky ubúda, no práve to sa deje. Urmijské jazero, kedysi jedno z najväčších slaných jazier na svete, stratilo za posledné tri dekády 90 percent rozlohy.

Ak ste ho videli na satelitných snímkach z 90. rokov a pozriete sa na dnešné, budete si myslieť, že sa dívate na iné miesto. Jazero, ktoré zásobovalo vodou celý severozápadný Irán a poskytovalo živobytie tisíckam rybárov, sa prakticky vytratilo. S vodou odišli aj komunity, ktoré od nej záviseli.

Prečo sa to stalo? Kombinácia faktorov, ktorá sa bude čoraz viac opakovať na rôznych miestach planéty. Intenzívne poľnohospodárstvo v povodí jazera odčerpávalo vodu z prítokov na polia. Desiatky priehrad na riekach, ktoré do jazera ústili, zachytili vodu skôr, než sa dostala do jazera.

Rastúce mestá v okolí čerpali podzemnú vodu. A do toho všetkého nastúpili klimatické zmeny — menej zrážok, viac vyparovania, vyššie teploty. Iránska vláda obmedzila odber vody v povodí a pokúsila sa jazero zachrániť, ale keď raz krajina stratí takú zásobáreň, obnoviť ju trvá desaťročia, ak sa to teda vôbec podarí.

Čína a Mekong: veľmoc kontroluje vodu susedov

Mekong pramení v Tibete, preteká cez Čínu Mjanmarsko, Laos, Thajsko, Kambodžu a ústi vo Vietname. Je to rieka, od ktorej závisí vyše 60 miliónov ľudí a zabezpečuje rybolov, zavlažovanie, pitnú vodu aj dopravu. A Čína, ktorá kontroluje hornú časť toku, na nej za posledné dve desaťročia postavila 11 obrovských priehrad. Ďalšie sú v rôznych fázach plánovania.

Štáty na dolnom toku Mekongu nemajú veľa spôsobov, ako proti tomu bojovať. Čína je ekonomicky aj politicky dominantný hráč a susedia vedia, že priama konfrontácia im nič neprinesie. Namiesto toho sledujú, ako sa menia sezónne záplavy, od ktorých závisí ich poľnohospodárstvo.

Mekong mal tradične obdobie vysokého a nízkeho stavu, ktoré využívali rybári a roľníci v Kambodži a Vietname. Vedeli, kedy sadiť, kedy loviť, kedy sušiť ryby na brehoch rieky.

Čínske priehrady tento rytmus rozbili. Voda na dolnom toku sa správa nepredvídateľne. Niekedy jej je príliš málo, niekedy prichádza v nesprávnom čase, inokedy jej príde priveľa. Rybolov v kambodžskom jazere Tonlésap, ktoré bolo kedysi jednou z najproduktívnejších sladkovodných rybárskych oblastí na svete, sa za posledné dekády dramaticky prepadol.

Jemen: vojna, sucho a kolaps naraz

Jemen je príklad toho, čo sa stane, keď sa extrémny nedostatok vody spojí s politickou nestabilitou a vojenským konfliktom. Saná, hlavné mesto Jemenu, bola dlho označovaná za prvé hlavné mesto na svete, ktoré môže vyschnúť. Hladina podzemnej vody pod mestom klesá rok od roku a studne, z ktorých mesto desaťročia čerpalo, siahajú do čoraz väčšej hĺbky.

Keď sa v roku 2015 začala vojna, celá infraštruktúra zásobovania vodou sa zrútila. Prestali fungovať vodárne, potrubia boli poškodené a čerpadlá ostali bez elektriny. Ľudia v obliehaných mestách kupovali vodu z cisternových vozidiel za ceny, ktoré bežná rodina nemohla dlhodobo financovať.

Jemen je extrémny prípad, no nie ojedinelý. Sýriu, kde vypukla občianska vojna v roku 2011, predtým roky trápilo sucho, ktoré vyhnalo státisíce farmárov z vidieka do miest. Preľudnené mestá bez dostatku práce a základných zdrojov sa stali živnou pôdou pre nestabilitu.

Nie každý politický analytik súhlasí s tým, že sucho bolo príčinou sýrskej vojny, ale väčšina súhlasí s tým, že bolo jedným z faktorov, ktorý situáciu výrazne zhoršil. Voda a politika sú od seba neoddeliteľné — a bude to čoraz viditeľnejšie.

Mexiko a USA: susedia, ktorí sa hádajú o Rio Grande

Rieka Rio Grande tvorí hranicu medzi Mexikom a Spojenými štátmi americkými. Zároveň je predmetom sporu, ktorý trvá desaťročia a nevykazuje žiadne známky vyriešenia. Zmluva z roku 1944 stanovuje, koľko vody každý štát môže odoberať, no klimatická zmena spôsobuje, že v rieke je čoraz menej vody a obe krajiny chcú čerpať podľa starých dohôd, hoci rieka ich už jednoducho nedokáže naplniť.

Texas, ktorý závisí od Rio Grande pri poľnohospodárstve v pohraničných oblastiach, pravidelne obviňuje Mexiko z neplnenia vodných záväzkov. Mexiko argumentuje, že aj jeho farmy trpia suchom, a že nemôže dávať vodu, ktorú nemá.

Niektoré časti Mexico City klesli za storočie o desať metrov.

Mexico City, jedno z najväčších miest na svete s takmer 20 miliónmi obyvateľov, zažíva vlastnú vodnú krízu nezávisle od pohraničných sporov. Mesto leží na náhornej plošine v nadmorskej výške vyše 2000 metrov bez priamej blízkosti veľkých riek a závisí predovšetkým od čerpania podzemnej vody. Tá klesá rýchlejšie, než sa dopĺňa, a výsledkom je doslova prepadávajúce sa mesto.

Niektoré časti Mexico City sa za posledné storočie prepadli o desať metrov, lebo pod nimi vyschnutá pôda stratila svoju nosnosť. Budovy sa nakláňajú, chodníky praskajú a vodné potrubia sa lámu. v roku 2024 Mexico City takmer zažilo takzvaný „Deň nula“. V mnohých štvrtiach hrozilo, že jednoducho prestala tiecť voda z vodovodu.

Aralské jazero: more, ktoré ste mohli vidieť miznúť

Aralské jazero bolo ešte v polovici 20. storočia štvrtým najväčším jazerom na svete. Dnes môžete na mape len hľadať jeho zvyšky. Útvar, ktorý ešte nesie toto meno, je len zlomkom pôvodnej vodnej plochy.

Sovietski centrálni plánovači v 50. a 60. rokoch rozhodli, že vodu z riek Amudarja a Syrdarja, ktoré zásobujú Aralské more, odklonia na zavlažovanie bavlníkových polí v Uzbekistane a Kazachstane. Bavlna rástla, exportné plány sa plnili, štatistiky vyzerali dobre.

A čo sa dialo s jazerom? Mizlo. Rybárske lode, ktoré kotvili pri prístavnom meste Mujnak, dnes stoja na suchu desiatky kilometrov od vody. Stali sa turistickou atrakciou a symbolom ekologickej katastrofy.

Komunity, ktoré žili z rybolovu, prestali existovať. Piesok z vysušeného dna mora sa mieša s pesticídmi z bavlníkových polí a víchrice roznášajú tento jedovatý prach stovky kilometrov ďaleko. Aralské more je lekciou o tom, čo sa stane, keď sa s vodou zaobchádza ako s neobmedzeným zdrojom.

Austrália: bohatá krajina prekvapuje suchom

Austrália nie je chudobná krajina bez prístupu k technológiám a bez politickej vôle riešiť problémy. Napriek tomu zažíva vodné krízy, ktoré by ste tu nečakali. Murray-Darling, najväčší riečny systém Austrálie a základ austrálskeho poľnohospodárstva, bol v rokoch 2017 až 2019 na historických minimách.

Stalo sa tak po rokoch, keď ho farmári čerpali intenzívnejšie, než odborníci odporúčali, a keď klimatické záznamy predpovedali dlhšie a horúcejšie suchá. V niektorých úsekoch rieky hynuli ryby po miliónoch — videá z austrálskych riek plných mŕtvych rýb obleteli svet a vyvolali politické zemetrasenie.

Austrália má navyše zvláštnu vlastnosť: je to kontinent, kde sucho nie je anomália, ale súčasť normálneho klimatického rytmu. Austrálski farmári a politici vedia o suchu viac než väčšina obyvateľov sveta a napriek tomu sa nedokázali vyhnúť situácii, keď sa riečny systém ocitol na pokraji kolapsu.

Dôvod je jednoduchý a opakuje sa všade inde na Zemi: krátkodobé ekonomické záujmy. To znamená viac vody pre viac polí, viac produkcie, viac exportu. No a zisk sa politicky obhajuje jednoduchšie než dlhodobé obmedzenia, ktoré by systém udržali v rovnováhe.

Čo majú tieto príbehy spoločné?

Keď sa pozriete na všetky tieto príbehy — Níl, Jordán, Mekong, Aral, Rio Grande, Mexiko City — uvidíte niekoľko spoločných vzorcov. Prvý: každá kríza bola predvídateľná roky, niekedy desaťročia dopredu. Vedci, hydrológovia aj miestni varovali, dáta boli k dispozícii, a rozhodnutia sa robili inak.

Druhý: každá kríza sa zhoršila kombináciou klimatickej zmeny a nadmerného čerpania vody. Sucho by sa samo osebe dalo zvládnuť, keby sa zásoby nečerpali nad únosnú mieru. Tretí: keď voda dôjde, konflikty podľa štúdie eskalujú rýchlo a riešenia prichádzajú pomaly.

Pre človeka, ktorý žije v strednej Európe a otvára kohútik s istotou, že voda potečie, môžu tieto príbehy vyzerať ako vzdialené problémy iných krajín. Ale aj Slovensko má problémy s hladinou podzemných vôd, Česká republika zažila v rokoch 2018 až 2019 najhoršie sucho za 500 rokov a rakúske Alpy strácajú ľadovce rýchlejšie, než sa predpokladalo. Európa nie je imúnna. Je len zatiaľ dosť bohatá na to, aby problémy riešila bez konfliktov. Zatiaľ.

Najväčšie konflikty o vodu vo svete

Rieka	AKTÉRI	PREDMET SPORU
Níl	Etiópia – Sudán – Egypt	Priehrada GERD a množstvo vody prúdiacej do Egypta
Jordán	Izrael – Palestína – Jordánsko	Prístup k rieke Jordán a podzemným vodným zdrojom
Indus	India – Pakistan	Rozdeľovanie vôd systému Indus a nové priehrady
Mekong	Čína – Laos – Thajsko – Kambodža – Vietnam	Regulácia toku rieky priehradami na hornom toku
Rio Grande	USA – Mexiko	Plnenie vodných kvót podľa dohôd z roku 1944
Tigris a Eufrat	Turecko – Sýria – Irak	Turecké priehrady a znižovanie prietokov nižšie na toku

Často kladené otázky

Môžu kvôli vode vzniknúť vojny?

Áno. Voda je strategická surovina podobne ako ropa či zemný plyn. Keď viac štátov závisí od jednej rieky alebo vodného zdroja, spory o jej využívanie môžu prerásť do vážnych diplomatických konfliktov a v krajných prípadoch aj do ozbrojených stretov.

Ktoré regióny sveta dnes čelia najväčším sporom o vodu?

Medzi najznámejšie patria povodia Nílu, Indu, Jordánu, Mekongu či Rio Grande. Všetky tieto rieky pretekajú viacerými krajinami, ktoré majú rozdielne predstavy o tom, koľko vody môžu využívať.

Prečo sú priehrady často zdrojom konfliktov?

Priehrada dokáže regulovať prietok rieky a zadržiavať obrovské množstvo vody. Krajiny ležiace nižšie po toku sa preto obávajú, že budú mať menej vody pre poľnohospodárstvo, priemysel alebo zásobovanie obyvateľov.

Je nedostatok vody spôsobený len klimatickou zmenou?

Nie. Klimatická zmena situáciu zhoršuje, ale veľkú úlohu zohráva aj nadmerné čerpanie vody, rast populácie, neefektívne poľnohospodárstvo, výstavba priehrad a znečisťovanie vodných zdrojov.

Prečo je Níl pre Egypt taký dôležitý?

Väčšina Egypta tvorí púšť a takmer celé poľnohospodárstvo krajiny závisí od vody z Nílu. Ak by sa prietok rieky výrazne znížil, Egypt by čelil vážnym problémom so zásobovaním vodou aj produkciou potravín.

Čo je Veľká priehrada etiópskeho znovuzrodenia (GERD)?

Ide o najväčší hydroenergetický projekt v Afrike, ktorý Etiópia vybudovala na Modrom Níle. Etiópia v ňom vidí cestu k energetickému rozvoju, Egypt a Sudán sa však obávajú dopadov na množstvo vody v rieke.

Prečo sa Aralské jazero takmer stratilo?

V 20. storočí odklonili Sovieti veľkú časť vody z riek Amudarja a Syrdarja na zavlažovanie bavlníkových polí. Prítoky do jazera sa dramaticky znížili a Aralské jazero postupne prišlo o väčšinu svojej plochy.

Môže sa podobný problém objaviť aj v Európe?

Áno. Viaceré európske štáty vrátane Slovenska už zažili výrazné suchá, pokles hladiny podzemných vôd či problémy s vodnými tokmi. Rastúce teploty a častejšie obdobia sucha zvyšujú tlak na vodné zdroje aj na starom kontinente.

Ktorá rieka je dnes považovaná za najrizikovejšiu z pohľadu medzinárodného konfliktu?

Odborníci často upozorňujú na Níl, Indus a Jordán. Ide o rieky, od ktorých závisia desiatky až stovky miliónov ľudí a kde sa stretávajú bezpečnostné, politické aj hospodárske záujmy viacerých štátov.

Dá sa nedostatku vody predísť?

Úplne nie, no jeho dôsledky sa dajú výrazne zmierniť. Pomáha efektívnejšie hospodárenie s vodou, modernizácia zavlažovania, ochrana mokradí, zadržiavanie dažďovej vody a medzinárodná spolupráca pri správe spoločných vodných zdrojov.