Mokrade prehrali boj s traktormi: Ako sa menila slovenská krajina?

Keď dnes prechádzate autom cez Podunajskú alebo Východoslovenskú nížinu, uvidíte hlavne kukuricu, repku a obilie. Málokto by hádal, že ešte pred 70 rokmi by ste sa tade na jar museli brodiť. Za touto premenou stojí jedno jediné slovo, ktoré socialistickí plánovači vyslovovali s hrdosťou a dnešní ochranári s trpkosťou: meliorácia.

Čo mokraď v skutočnosti robí?

Prejdite sa niekedy po mokrej lúke zarastenej ostricami a trstinou a všimnete si, že aj po týždni bez dažďa máte pod nohami vlhko. To preto, že mokraď funguje ako obrovská prírodná nádrž, ktorá na jar pri topení snehu alebo počas prívalových dažďov pohltí podľa štúdie obrovské množstvo vody a potom ju celé mesiace uvoľňuje pomaly späť do okolia. Táto voda navyše na ceste cez mokraď čistí.

Rastliny a usadeniny v nej zachytávajú živiny aj znečistenie z okolitých polí, takže rieka, do ktorej mokraď napokon odvádza prebytok, dostáva vodu výrazne čistejšiu, než aká do mokrade pritiekla. Rašelinisko, ktoré sa tvorí celé tisícročia z čiastočne rozloženej rastlinnej hmoty, navyše funguje ako obrovský sklad uhlíka uloženého hlboko pod povrchom.

Akonáhle ho niekto vysuší a rozorie, uhlík sa začne rozkladať a namiesto toho, aby ho pôda naďalej viazala, sa podľa vedcov postupne uvoľňuje do ovzdušia ako oxid uhličitý. K tomu si pripočítajte, že práve v takýchto zamokrených biotopoch hniezdia vzácne druhy vtákov, žijú obojživelníky a neresí sa množstvo rýb, takže odvodnená mokraď nestráca len schopnosť zadržiavať vodu, ale prakticky zo dňa na deň zmizne aj živý kus krajiny.

Neúrodná bažina, ktorú treba premeniť na chlieb

Po druhej svetovej vojne bola Európa vyhladovaná a socialistické Československo si predsavzalo, že sa dokáže uživiť samo, čo v praxi znamenalo, že každý hektár, ktorý nerodil obilie, sa automaticky považoval za plytvanie.

Mokrade v tejto logike nemali žiadnu hodnotu, kým ich niekto nezmenil na pole – naopak, boli to miesta, kde traktor zapadal do bahna, kde sa nedalo nič zasiať a kde sa podľa dobových predstáv len zbytočne množili komáre. Kolektivizácia navyše zlúčila tisíce malých políčok do obrovských jednotných lánov patriacich družstvám, a na takýchto veľkých plochách prekážal každý mokrý kút, ktorý bránil súvislej sejbe či prejazdu ťažkej techniky.

Oveľa jednoduchšie bolo vykopať okolo neho kanál, bahno odviesť a plochu zrovnať s okolím. Nebola to náhodná vedľajšia škoda niekoľkých neopatrných rozhodnutí, ale systematický, štátom riadený program, v ktorom sa premena mokrade na ornú pôdu počítala priamo do plánovaných výmer poľnohospodárskej pôdy a teda aj do úspechov, ktoré sa dali pred stranou vykázať.

Čiližské močiare – rezervácia, ktorá nikdy nevznikla

Kúsok od Veľkého Medera, len pár kilometrov od Dunaja a maďarskej hranice, sa ešte do 60. rokov minulého storočia rozprestierali rozsiahle močiare, o ktorých sa vážne uvažovalo ako o budúcej prírodnej rezervácii. Osud tohto územia sa spečatil v roku 1965, keď Dunaj zaplavil veľkú časť Žitného ostrova.

Táto povodeň paradoxne obrátila verejnú aj odbornú náladu presne opačným smerom, než by ste čakali, pretože namiesto toho, aby voda v krajine dostala väčší priestor, začala sa vnímať predovšetkým ako hrozba, ktorú treba čo najrýchlejšie odviesť preč.

Namiesto plánovanej rezervácie tak do Čiližských močiarov prišli bagre, vykopali odvodňovacie kanály a húževnaté vodomilné ostrice, ktoré tam rástli po stáročia, jednoducho vyryli buldozérmi, aby sa plocha dala rozorať.

Miesto, kde predtým hniezdili desiatky druhov operencov a kde sa na jar zhromažďovalo množstvo vodného vtáctva, sa tak v priebehu pár rokov premenilo na ďalšie z tisícok nerozoznateľných polí Podunajskej nížiny. Dnes, o 60 rokov neskôr, sa ochranári snažia presne tento istý kus poľa kúpiť späť, aby z neho znova urobili mokraď. Čiastočne sa to darí a Čiližské močiare sú dnes chráneným areálom s rozlohou vyše 88 hektárov.

Šúr prežil na zlomku pôvodnej plochy

Severne od Bratislavy sa kedysi rozprestierala taká rozľahlá močarina, že siahala od okraja mesta až po Pezinok, Modru a Bernolákovo. Vznikla tam pred viac než desaťtisíc rokmi, keď sa pri úpätí Malých Karpát vytvorila veľká priehlbina, ktorú postupne zaplnila voda, piesok a štrk.

Pokusy odvodniť Šúr sa síce ťahali už od konca 19. storočia, no paradoxne práve v socialistickom Československu sa v roku 1952 podarilo presadiť jeho vyhlásenie za prírodnú rezerváciu – to by ste na prvý pohľad nečakali od systému posadnutého hektármi ornej pôdy.

Lenže ochrana na papieri neznamenala pokoj v teréne. Mladí inžinieri z melioračného družstva v neďalekom Pezinku v 60. rokoch bežne pracovali na odvodňovaní okolia močaristého Šúru, pretože poľnohospodárska pôda tesne za hranicou rezervácie mala byť produktívna bez ohľadu na to, čo sa dialo pár metrov ďalej.

Výsledkom celého tohto vyše storočného tlaku je, že z pôvodne obrovskej močariny, ktorá kedysi zaberala plochu niekoľkých desiatok štvorcových kilometrov, dnes zostáva už len okolo 655 hektárov – stále úctyhodný kus prírody, no len tieň toho, čím Šúr kedysi bol.

Východoslovenská nížina – voda ako nepriateľ aj ako výhovorka

Na východnom Slovensku mala meliorácia úplne iný, oveľa naliehavejší príbeh, pretože Východoslovenskú nížinu pravidelne zaplavovali rozvodnené rieky. Aj po vojne si ľudia, ktorí tam vyrastali, pamätali povodne, po ktorých sa v zaplavených dedinách a mestách šírili infekčné choroby.

Nebolo by teda úplne nezmyselné tvrdiť, že časť meliorácií na východe Slovenska chránila ľudské zdravie a majetky pred vodou, ktorá tam skutočne dokázala napáchať vážne škody. Lenže táto legitímna obava sa v praxi rýchlo spojila s ambíciou vyprodukovať na nížine milión ton obilnín, a hranica medzi ochranou pred povodňami a honbou za plánovanými výnosmi sa postupne úplne stratila.

Výsledkom bolo, že sa tam odvodnilo nielen to, čo skutočne ohrozovalo dediny, ale prakticky všetko, čo sa dalo, vrátane mokradí a plytkých jazierok, ktoré s ochranou pred povodňami nemali nič spoločné a slúžili predovšetkým ako útočisko pre vtáctvo a ryby.

Plán vyžadoval hektáre aj tam, kde už nezostali

Najabsurdnejšia stránka celého programu sa ukázala práve vtedy, keď sa ľahko dostupné mokrade minuli skôr, než sa naplnili čísla v päťročnom pláne. Za nesplnenie plánovaných výmer padali hlavy a na melioračných inžinierov sa vyvíjal obrovský politický tlak, takže sa napokon odvodnilo aj to, čo sa z hľadiska poľnohospodárstva ani krajiny vôbec nemuselo.

Stačilo, že sa niekde ešte našiel kus zamokrenej pôdy, ktorý sa dal vykázať do štatistiky. Bežná bola aj situácia, keď funkcionár skonštatoval, že už žiadne ďalšie hektáre neexistujú, a hneď na to niekoho poslal, nech sa ešte poobzerá napríklad okolo Sečoviec – veď predsa musí sa niečo nájsť, aby sedeli čísla, ktoré niekto vymyslel za stolom v Bratislave alebo v Prahe.

Táto posadnutosť odvodňovaním za každú cenu bola natoľko rozšírená a zjavná, že si z nej ľudia priamo v teréne robili posmešky formou ľudových popevkov, ktoré paroduju stranícku túžbu odvodniť čo najviac územia bez ohľadu na to, či to má vôbec zmysel.

Dohovor, ktorý doma nikoho nezaujímal

Vo februári 197 v Iráne podpísalo sedem štátov Rámsarský dohovor, medzinárodnú zmluvu na ochranu mokradí. U nás v tom istom desaťročí bežali meliorácie naplno ďalej, dohovor sa nás predsa netýkal.

Podľa čísel, ktoré si vtedajšia Štátna melioračná správa sama hrdo publikovala, malo Slovensko v roku 1988 odvodnených 57 percent poľnohospodárskej pôdy, zatiaľ čo priemer západnej Európy dosahoval len 48 percent. V odvodňovaní sme teda paradoxne predbehli štáty, ktoré si dnes často berieme za vzor v ochrane prírody.

Kvôli boju s povodňami sme odstránili prirodzený nástroj, ktorý povodne tlmil.

Plány do budúcnosti pritom boli ešte ambicióznejšie: uvažovalo sa o rozšírení odvodnených plôch z vtedajších 430-tisíc na 558-tisíc hektárov a o závlahách na takmer 900-tisíc hektároch, teda takmer na trojnásobku vtedy zavlažovanej plochy.

Nešlo teda o žiadny okrajový program niekoľkých nadšených inžinierov, ale o jednu z ústredných priorít celého poľnohospodárskeho plánovania, ktorá mala pokračovať ešte desaťročia po tom, čo krajina medzinárodne prisľúbila chrániť mokrade.

Čo z tejto premeny krajiny napokon zostalo

Odhaduje sa, že z pôvodnej rozlohy slovenských mokradí zostáva menej než desať percent, čo pri type ekosystému, ktorý sa tvorí celé tisícročia, prakticky znamená nenávratnú stratu bez ohľadu na to, koľko peňazí by ste do obnovy vložili.

Slovenské polia sú dnes zároveň najväčšie spomedzi všetkých krajín Európskej únie, čo je priamy dôsledok toho istého procesu, ktorý mokrade menil na kukuričné a repkové monokultúry bez jediného mokrého kúta, kde by sa mohli kumulovať zrážky.

Tam, kde kedysi hniezdili bociany čierne, dnes často nájdete len rovnú plochu bez jediného stromu, cez ktorú vietor v suchých mesiacoch preháňa prach, a ktorá pri prívalových dažďoch nemá nič, čo by vodu spomalilo skôr, než sa nahrnie do potokov a spôsobí presne tie povodne, ktorým mala pôvodná meliorácia zabrániť.

Práve táto ironická slučka – že sme kvôli boju s povodňami odstránili prirodzený nástroj, ktorý povodne najlepšie tlmil – je dôvod, prečo sa dnes čoraz viac ochranárskych organizácií aj poľnohospodárov vracia k tej istej otázke, ktorú si pred 70 rokmi nikto poriadne nepoložil: či bola vôbec každá jedna vysušená mokraď skutočne na niečo dobrá.

O návrat mokradí sa pokúša aj skupina dobrovoľníkov pri Veľkom Mederi, ktorá sa formou verejnej zbierky snažia odkúpiť pole, ktoré kedysi bývalo súčasťou Čiližských močiarov, a znova ho premeniť na mokraď – teda urobiť doslova opak toho, čo tam pred 60 rokmi urobili buldozéry a melioračné čaty.

Ak sa im to podarí, pôjde len o pár hektárov z pôvodne oveľa väčšieho územia, no aj taký malý kúsok obnovenej mokrade dokáže do krajiny vrátiť čosi, čo z nej socialistické plánovanie t takmer pol storočia ak dôsledne vytláčalo.

Často kladené otázky

Čo je mokraď?

Mokraď je územie, kde voda dlhodobo alebo pravidelne ovplyvňuje pôdu a životné podmienky rastlín a živočíchov. Patria sem napríklad močiare, rašeliniská, mokré lúky, lužné územia či plytké vodné plochy.

Akú funkciu majú mokrade?

Mokrade zadržiavajú veľké množstvo vody a následne ju pomaly uvoľňujú do okolitej krajiny. Pomáhajú tak zmierňovať sucho aj povodne. Zároveň zachytávajú živiny a časť znečistenia, poskytujú životný priestor mnohým druhom a rašeliniská dokážu dlhodobo ukladať uhlík.

Čo sú meliorácie?

Meliorácie predstavujú technické zásahy, ktorými človek upravuje vodný režim pôdy. V socialistickom Československu išlo vo veľkej miere o odvodňovanie zamokrenej poľnohospodárskej pôdy pomocou kanálov, drenážnych systémov a ďalších vodohospodárskych úprav.

Prečo sa na Slovensku vysušovali mokrade?

Hlavným cieľom bolo získať ďalšiu pôdu pre poľnohospodárstvo a zvýšiť produkciu. Socialistické plánovanie uprednostňovalo veľké súvislé polia vhodné pre mechanizáciu, preto mokrade, podmáčané lúky a meandre riek často vnímalo ako prekážku.

Ako odvodňovanie mení krajinu?

Odvodňovacie kanály a drenáže odvádzajú vodu z pôdy rýchlejšie, čím môže klesnúť hladina podzemnej vody a pôda sa vysušuje. Územie potom možno ľahšie využívať na poľnohospodárstvo, zároveň však stráca časť schopnosti prirodzene zadržiavať vodu.

Pomáhajú mokrade chrániť pred povodňami?

Áno. Mokrade fungujú ako prirodzené zásobníky vody. Pri silných dažďoch alebo topení snehu dokážu časť vody zachytiť a spomaliť jej odtok do riek. Nezabránia každej povodni, ale môžu pomôcť zmierniť jej priebeh.

Ktoré slovenské mokrade výrazne zasiahli meliorácie?

Článok uvádza najmä Čiližské močiare na Žitnom ostrove, kde odvodňovacie zásahy výrazne zmenili pôvodný vodný režim. Osobitným príkladom je aj Šúr pri Bratislave, ktorý napriek ochrane v minulosti zasiahli pokusy o odvodnenie a znižovanie hladiny vody.

Čo sa stalo s Čiližskými močiarmi?

Po veľkých vodohospodárskych zásahoch a budovaní odvodňovacích kanálov sa časť pôvodných mokradí premenila na poľnohospodársku pôdu. Z pôvodne rozsiahleho mokraďového územia zostali menšie fragmenty, z ktorých časť dnes chráni chránený areál Čiližské močiare.

Prečo je Šúr významný?

Šúr predstavuje jeden z významných zvyškov pôvodných mokradí v blízkosti Bratislavy. Ochranu získal už v roku 1952, no neskôr ho zasiahli zásahy do vodného režimu. Dnes patrí medzi príklady území, kde ochrana závisí aj od udržania dostatočného množstva vody.

Dajú sa vysušené mokrade obnoviť?

Aspoň čiastočne áno. Obnova môže zahŕňať prehradenie alebo zasypanie odvodňovacích kanálov, zvýšenie hladiny vody a obnovenie prirodzeného vodného režimu. Návrat k pôvodnému stavu však nemusí byť úplný, najmä ak od odvodnenia uplynuli desaťročia a územie prešlo výraznými zmenami.

Prečo sa dnes snažíme vodu v krajine zadržiavať?

Po desaťročiach zameraných na čo najrýchlejšie odvádzanie vody sa ukazujú nevýhody takéhoto prístupu. Krajina s menším množstvom mokradí a prirodzených záplavových území má menšiu schopnosť uchovať vodu na obdobie sucha a pri intenzívnych zrážkach môže voda odtekať rýchlejšie.