Lesné katastrofy, ktoré zmenili krajiny aj klímu

Lesy horeli dávno predtým, než si človek osvojil oheň. V posledných desaťročiach sa však frekvencia aj intenzita lesných požiarov zvyšujú a menia sa príčiny vzniku týchto katastrof.

Peshtigo, 1871: Najsmrtiacejší lesný požiar

Ľudia so záujmom o dejiny si rok 1871 a USA spájajú s Veľkým požiarom v Chicagu. 8. októbra 1871 ale horelo aj malé mesto Peshtigo vo Wisconsine. A zatiaľ čo tragédiu v Chicagu dostali médiá do všeobecnej pamäte, tá v Peshtigu zapadla prachom.

V Peshtigu a okolí zahynulo pri požiari 1 500 až 2 500 ľudí. Presné číslo sa nedá zistiť, lebo zhoreli aj matriky. Požiar v Chicagu mal „len“ asi 300 obetí. Katastrofa prišla po mimoriadne suchom lete, keď roľníci a drevorubači čistili les vypaľovaním a vietor, ktorý predznamenával blížiaci sa tlakový front, z niekoľkých ohníkov spravil ohnivú stenu pohybujúcu sa rýchlosťou cválajúceho koňa.

Ľudia, ktorí sa pokúšali ujsť, väčšinou nestihli dôjsť ani k najbližšiemu potoku. Tí, čo prežili, opisovali ohnivé tornádo — meteorologický jav, pri ktorom plameň vytvára vlastný vzdušný vír. Peshtigo je dodnes najsmrtiacejším lesným požiarom v histórii a zároveň príbehom o tom, ako rýchlo sa z bežného hospodárenia stane nekontrolovateľná katastrofa.

Indonézia, 1997–1998: Keď horela rašelina

V roku 1997 zasiahol juhovýchodnú Áziu El Niño, klimatický jav, ktorý každých niekoľko rokov prináša do regiónu extrémne sucho. Na Sumatre a Borneu to očakávali. Plantážnici a malí farmári využívali každé obdobie sucha na to, aby vypaľovaním čistili nové plochy pre výsadbu palmy olejovej. Bola to bežná prax, lacná a efektívna. V roku 1997 sa z nej stala katastrofa, akú región v modernej histórii nezažil.

Problém nebol len v stromoch. Horel torf, teda rašelina, ktorá sa na niektorých miestach Bornea hromadila tisíce rokov a dosahovala hrúbku niekoľkých metrov. Rašelina horí pomaly, hlboko pod povrchom, a hasičské auto s ňou nič nespraví. Niektoré požiare rašelinísk na Borneu horeli bez prerušenia niekoľko mesiacov. Dym podľa štúdie zahalil celú juhovýchodnú Áziu.

Vypustené množstvo CO₂ prekonalo v danom roku ročné emisie celej Európy.

Meteorológovia zaznamenali znečistenie ovzdušia, pri ktorom bola viditeľnosť v Kuala Lumpur niekedy nižšia ako sto metrov. Nemocnice v Malajzii, Singapure a Indonézii hlásili prudký nárast respiračných ochorení. Odhaduje sa, že na následky tohto smogu zomrelo niekoľko tisíc ľudí. Presné číslo sa nikdy nepodarilo určiť, lebo väčšina obetí evidovali s inými diagnózami.

Celková plocha, ktorú vtedy v Indonézii zasiahol oheň, sa odhaduje na dva až štyri milióny hektárov. Vypustené množstvo CO₂ prekonalo v danom roku ročné emisie celej Európy.

Amazónia za Bolsonara: Požiare ako politický nástroj

V auguste 2019 sa sociálnymi sieťami šírili fotografie do dymu zahaleného São Paula. Uprostred dňa bola metropola tmavá, akoby nastal súmrak. Išlo o dym z požiarov vzdialených tisíce kilometrov, z amazonského pralesa, kde v tom roku horelo rekordným tempom.

Počty požiarov v Amazónii začali stúpať krátko po tom, čo Jair Bolsonaro začiatkom roka 2019 nastúpil do funkcie prezidenta. Nie je to náhoda. Nová vláda systematicky oslabovala brazílsku agentúru pre ochranu životného prostredia (IBAMA), znižovala pokuty za nelegálne odlesňovanie a vysielala jasný signál farmárom a špekulantom s pôdou: hranice sa posúvajú. V praxi to znamenalo, že farmári a drevárske spoločnosti začali odlesňovať rýchlejšie a agresívnejšie a vypaľovaním čistili plochy, na ktorých plánovali pasienky pre dobytok.

V roku 2019 brazílski vedci z Národného inštitútu pre vesmírny výskum (INPE) zaznamenali len za prvých osem mesiacov roka vyše 80-tisíc požiarov. Keď riaditeľ INPE Ricardo Galvão zverejnil tieto čísla a odmietol ich pod politickým tlakom spochybniť, Bolsonaro ho odvolal. To samo o sebe hovorí o tom, čo sa v Brazílii vtedy dialo.

Amazónia medzitým dospieva k stavu, ktorý vedci desaťročia opisujú ako “bod zlomu” — hranicu, za ktorou sa prales začne sám od seba bez ďalšej ľudskej „pomoci“ meniť na savanu, lebo stratil schopnosť generovať dostatok vlahy na vlastné prežitie. Niektoré štúdie tvrdia, že táto hranica je niekde medzi 20 a 25 percentami odlesnenej plochy. Amazónia je dnes na 17 až 20 percentách.

Austrália, 2019–2020: Čierne leto

Austrálčania tomu hovoria Black Summer — Čierne leto. Od septembra 2019 do marca 2020 horel austrálsky kontinent spôsobom, aký moderná história nepozná. Zhorelo vyše 18 miliónov hektárov pôdy. To je plocha 3,6-krát väčšia ako Slovensko.

Priamo v ohni zahynulo 33 ľudí, ďalšie stovky na následky dýchania splodín. Odhaduje sa, že uhynuli tri miliardy živočíchov — cicavcov, vtákov, plazov či žiab — v ekosystémoch, ktoré nemali čas ani schopnosť zregenerovať sa od predchádzajúcich požiarov.

Požiare neboli výnimočné len rozsahom. V Austrálii horelo vždy, je to súčasť ekológie tohto najsuchšieho kontinentu. Výnimočná bola intenzita. Požiare v Novom Južnom Walese a Viktórii dosahovali teploty, pri ktorých sa stromy vznietili skôr, než k nim oheň fyzicky dospel.

Horeli od sálajúceho tepla. Hasiči opisovali situácie, keď čelo požiaru postupovalo rýchlosťou auta na diaľnici a menil nepredvídateľne smer v závislosti od miestneho vetra. Niektoré mestečká sa ocitli odrezané od únikovej cesty skôr, než stihli evakuovať všetkých obyvateľov.

Austrálski klimatológovia pred takýmto scenárom varovali roky. V roku 2019 skupina 23 bývalých generálnych riaditeľov vládnych agentúr a vysokých bezpečnostných predstaviteľov zaslala premiérovi Scottovi Morrisonovi list, v ktorom žiadali stretnutie a upozorňovali na bezprecedentné požiarne riziko nadchádzajúcej sezóny. Morrison ich odmietol. O niekoľko mesiacov neskôr ho vyfotili na dovolenke na Havaji, zatiaľ čo Austrália horela.

Sibír: Požiare, o ktorých sa takmer nepíše

Na Sibíri horí každé leto. Nie metaforicky, ale doslova a na obrovských plochách. Médiá o tom takmer vôbec nepíšu, ak v daných oblastiach nie sú ľudia, ktorých by to bezprostredne ohrozovalo. V roku 2019 — v tom istom, keď horeli Amazónia a Austrália — zhorelo len v Jakutsku vyše troch miliónov hektárov pôdy. V roku 2021 to bolo päť miliónov hektárov, v roku 2022 znova cez tri milióny.

Sibírske požiare majú špecifický charakter. Značná časť z nich sú takzvané “zombie požiare”, ktoré pretrvajú cez zimu pod povrchom pôdy ukryté v rašelinových vrstvách permafrostu, a na jar znova vyšľahnú.

Mimoriadne ťažko sa hasia a ich ekologický dopad presahuje to, čo vidíte na satelitných snímkach. Keď horí sibírska tajga, neuvoľňuje sa len uhlík zo spálených stromov. Uniká aj ten, ktorý sa tisícky rokov hromadil v permafroste. Je to jednosmerný ventil: ak ho raz otvoríte, už sa nedá zavrieť.

Ruská vláda dlhodobo k sibírskym požiarom pristupovala pragmaticky: ak sú v takzvaných “kontrolných zónach” — odľahlých oblastiach bez hospodárskej hodnoty — hasia sa iba vtedy, ak je to ekonomicky rentabilné. To v praxi znamená, že veľká časť požiarov sa jednoducho nechá dohorieť.

Kanada, 2023: Fort McMurray a čo prišlo po ňom

V roku 2016 evakuovali z kanadského Fort McMurray vyše 80-tisíc ľudí za menej ako 24 hodín. Išlo o jeden z najväčších núdzových presunov civilného obyvateľstva v kanadskej histórii. Požiar, ktorý si vyžiadal túto evakuáciu, zničil vyše 2 400 budov a spálil 590-tisíc hektárov pôdy. Škody dosiahli deväť miliárd kanadských dolárov. Fort McMurray bol obrovská katastrofa a mnohí kanadskí lesníci a klimatológovia vtedy hovorili, že je to len varovanie pred tým, čo príde.

V roku 2023 sa ich predpovede splnili. Celkovo zhorelo v Kanade cez 18 miliónov hektárov — absolútny historický rekord, trikrát viac než predchádzajúci rekord z roku 1989. Dym z kanadských požiarov sa dostal až nad východné pobrežie USA, zahalil New York do oranžovohnedého oparu a dostal sa až nad Európu.

Keď horela Kanada, dym dorazil aj nad Európu. Oheň prestal byť lokálnym problémom.“

Mestá ako Halifax a Quebec vyhlásili núdzové stavy kvôli kvalite ovzdušia. Desaťtisíce ľudí museli opustiť domovy. Kanadská armáda pomáhala s evakuáciami v oblastiach, kam sa nedokázali dostať hasiči.

Kanadskí vedci upozornili na jav, ktorý v lesníctve opisujú ako “požiarne nebezpečenstvo (z angl. fire weather)” — kombináciu vysokých teplôt, nízkej vlhkosti a silného vetra, ktorá vytvára podmienky pre nekontrolovateľné šírenie ohňa. Počet dní s extrémnym indexom požiarneho nebezpečenstva (fire weather index) v Kanade za posledných 50 rokov výrazne narástol. Nie je to výkyv. Je to trend.

Slovensko a lykožrút: Katastrofa bez plameňov

Aby les postihla katastrofa nemusí horieť. Na Slovensku sme v posledných dvoch desaťročiach mohli sledovať inú formu pohromy. Pomalšiu, menej dramatickú, ale vo výsledku rovnako devastujúcu. Lykožrút smrekový, drobný chrobák dlhý niekoľko milimetrov, zdevastoval rozsiahle časti slovenských lesov spôsobom, ktorý lesníci nepredvídali a nedokázali dostatočne rýchlo riešiť.

Problém má korene v lesníckej praxi 20. storočia, keď sa na svahoch Karpát vysádzali rozsiahle smrekové monokultúry — rýchlorastúce, ekonomicky výhodné, no ekologicky krehké. Keď začali suchá a teplé zimy, stromy oslabli. Lykožrút, ktorý by za normálnych okolností zdravý strom nezdolal, lebo by ho doslova zaliala živica, sa začal množiť raketovým tempom.

Víchrica Alžbeta v roku 2004 na severe Slovenska vyvrátila milióny kubických metrov dreva. To, čo zostalo ležať v lese, sa stalo ideálnou množiarňou pre lykožrúta. Nasledujúce roky boli pre slovenské smrekové monokultúry katastrofálne.

Spory medzi ochranármi, ktorí žiadali nechať kalamitné drevo v lese ako súčasť prirodzeného cyklu, a lesníkmi, ktorí trvali na okamžitej asanácii, komplikovali akúkoľvek systémovú reakciu. Medzitým lykožrút postupoval ďalej.

Keď dnes prechádzate cez Západné a Vysoké Tatry, vidíte svahy plné suchých sivých kmeňov na mieste, kde bol kedysi les. Mladá hora sa už síce vzmáha, ale potrvá ešte desaťročia, kým nové stromy dorastú do takej výšky, aby skryli mrzuté pamätníky ničivej kalamity.

Grécko a Španielsko: Južná Európa ako predohra

Ak ste v lete 2023 sledovali správy, mohli ste vidieť obrazy, ktoré pred 20 rokmi pôsobili ako z katastrofického filmu. Obyvateľov Rodosu evakuovali cez more, hotely boli uprostred sezóny opustené, ľudia stáli v radoch a čakali na lode s kuframi v ruke a dymom na obzore.

Grécko zaznamenalo v roku 2023 jeden z najväčších požiarov v histórii Európskej únie. V oblasti Alexandroupolis na severe krajiny zhorelo asi 73-tisíc hektárov pôdy. V Španielsku v roku 2022 padlo plameňom za obeť dokonca až 300-tisíc hektárov.

Južná Európa je klimatologicky v situácii, ktorú odborníci opisujú ako “nový normál” — teploty, ktoré by ešte v 90. rokoch boli historickým rekordom, sú dnes bežnou júlovou predpoveďou. Vegetácia skôr vysychá a zostáva dlhšie suchá.

Sezóny prírodných požiarov sa predĺžili. Kedysi trvali šesť týždňov, trvá štyri mesiace. Hasiči, lesnícke agentúry a civilná ochrana operujú v podmienkach, na ktoré neboli dimenzované.

Španielski lesníci pritom dlhodobo upozorňujú na ďalší faktor: vyľudňovanie vidieka. Generácie roľníkov, ktorí kosili, kontrolovane vypaľovali, starali sa o lesy, jednoducho udržiavali krajinu, odišli do miest. Príroda zarástla krovinami a suchou trávou, ktorá je pre plamene dokonalým palivom. Požiar, ktorý by pred 50 rokmi za hodinu udusili miestni obyvatelia lopatami, je dnes katastrofou.

Často kladené otázky

Prečo sú lesné požiare v posledných rokoch častejšie?

Lesníci a klimatológovia upozorňujú najmä na kombináciu vyšších teplôt, dlhších období sucha a častejších extrémov počasia. Vegetácia vysychá skôr na jar a zostáva suchá dlhšie počas leta, čo vytvára vhodné podmienky na šírenie ohňa.

Ktorý lesný požiar bol najsmrtiacejší?

Za najsmrtiacejšiu lesnú katastrofu v dejinách sa považuje požiar v Peshtigu v roku 1871. Zahynulo pri ňom 1 500 až 2 500 ľudí, pričom presný počet obetí sa nikdy nepodarilo určiť.

Čo sú takzvané zombie požiare?

Zombie požiare sú požiare, ktoré prežívajú pod povrchom pôdy v rašeline alebo permafroste aj počas zimy. Na jar sa môžu opäť rozhorieť a pokračovať v šírení bez toho, aby vznikli z nového zdroja zapálenia.

Prečo sú požiare rašelinísk také nebezpečné?

Rašelina dokáže horieť hlboko pod povrchom a veľmi pomaly. Takéto požiare sa hasia mimoriadne ťažko, môžu trvať celé mesiace a produkujú obrovské množstvo dymu a skleníkových plynov.

Môže dym z lesných požiarov ovplyvniť aj vzdialené štáty?

Áno. Dym z veľkých požiarov dokáže prekonať tisíce kilometrov. Počas rekordnej požiarnej sezóny v Kanade v roku 2023 zhoršil kvalitu ovzdušia v mnohých mestách USA a jeho častice zaznamenali aj nad Európou.

Sú všetky lesné požiare spôsobené človekom?

Nie. Požiare môžu vzniknúť prirodzene, napríklad po zásahu bleskom. Ľudská činnosť však výrazne zvyšuje ich počet, či už ide o vypaľovanie vegetácie, nedbanlivosť alebo úmyselné zakladanie ohňa.

Dá sa les po veľkom požiari obnoviť?

Vo väčšine prípadov áno, ale obnova môže trvať desaťročia. Záleží na intenzite požiaru, type lesa, stave pôdy a dostupnosti vody. Niektoré oblasti sa obnovia prirodzene, iné potrebujú aktívnu pomoc človeka.

Prečo sú monokultúrne lesy zraniteľnejšie?

Lesy tvorené prevažne jedným druhom stromov bývajú menej odolné voči suchu, škodcom aj extrémnemu počasiu. Ak sa objaví problém, napríklad lykožrút alebo dlhodobé sucho, môže zasiahnuť veľkú plochu naraz.

Akú úlohu zohrávajú lesy pri zadržiavaní vody?

Zdravý les spomaľuje odtok vody, tieni pôdu a podporuje tvorbu vlhkosti. Po rozsiahlych požiaroch alebo odlesnení krajina zadržiava menej vody, rýchlejšie sa prehrieva a je náchylnejšia na ďalšie vysychanie.

Dá sa lesným požiarom úplne zabrániť?

Nie. Oheň patrí k prirodzeným procesom mnohých ekosystémov. Cieľom moderného lesného hospodárstva nie je odstrániť všetky požiare, ale znižovať riziko vzniku katastrofických požiarov, ktoré ohrozujú ľudí, majetok a krajinu.